Z bielych budov internátov, skrytých medzi stromami univerzitného mesta na návrší nedaleko Dillí, už vyše týždna nevychádza na vychádzky, ani na tenis pritucný študent filozofie Gópal. Pripravuje sa na skúšky z moderných dejín Indie a opätovne si cíta o krviprelievaní v Amritsare. Bojuje so svojim vnútrom ako málokto okolo neho. Na mozog sa mu lepí vo vlhkom vzduchu myšlienka, ktorá ustavicne mení podobu. Raz sa mu zjavuje ako postava spolužiacky Amrity, ktorú stretáva na seminári o dejinách Indie dvadsiateho storocia (Amrita v temnom fialovocervenom sárí, jej hlas a vôna), inokedy ako zošúverený starcek v okuliaroch s drôtenou obrubou, dávny Gándhí, zvaný Máhatma, Velký duch.
Gópal krúži medzi dvomi hrôzami: na jednej strane krviprelievanie v Amritsare, v posvätnom meste Sikhov v Pandžábe, a na druhej strane hrôza z tušených tvarov Amrity, ktorá sa usmieva na každého kolegu.
Gópal má vedla kníh na rozheganom stole aj casopis organizácie Hindu Mahásabhá, extrémneho spolocenstva hinduistov, z ktorého sa regrutovali aj sprisahanci, co v januári 1948 zavraždili Gándhího.
Študent Gópal, pritucný a nemotorný, schopná žit v pôžitkoch, a práve preto s túžbou po askéze, aby sa odlíšil od ostatných, co sa opicia po západných vplyvoch, trocha sympatizuje s hinduistickými extrémistami, lebo sú v menšine a sú iní ako ostatní.
Ach, ako tažko sa premýšla popoludní v Indii!
V izbe stojí vlhký vzduch. Na oblocnom ráme, rozsušenom po monzúnových daždoch, poskakuje cierna vrana, aby ustúpila inému vtákovi, ktorý vyletí z Gópalovej izby.
Ludia, obklopení hrôzou a strachom z vlastnej mysle, vrhajú plášt noci aj na mysle iných.
Najprv na osvieženie pamäti nieco o britskom krviprelievaní v Amritsare 12. apríla 1917. Dostatok materiálu poskytujú dobové správy svetových agentúr, Gándhího vlastný životopis i britská vládna vyšetrovacia komisia (Hunterova komisia).
Dva dni pred masakrou zišlo sa tridsattisíc Indov na námestí tohto pandžábskeho mesta, aby protestovali proti zatknutiu Gándhího a jeho spolupracovníkov. Britské oddiely sa pokúšali zástup rozohnat. Ludia pochytali kamene, palice a zacali sa bránit. Niekolko mrtvych. Vecer vpochodovali do Amritsaru britské posily na cele s generálom Reginaldom E. H. Dyerom a vyhlásili v meste výnimocný stav. Generál zakázal schôdzky a zhromaždenia. Zákaz dal ústne cítat a plagátovat. (Hunterova komisia pripúšta, že cast obyvatelstva sa o zákaze nedozvedela.)
12. apríla Indovia zvolali velkú manifestáciu na štvrtú hodinu popoludní. Generál Dyer vedel o tomto zámere už od rána, ale nesnažil sa demonštrácii vopred zabránit. (Neskôr pred vyšetrovacou komisiou nervózne vyhlásil: „Rozhodol som sa, že ich všetkých pohluším!”)
Námestie Džalijanva Bágh je obdlžnik obklopený domami. Má iba jediný úzky vchod, ktorý je zároven aj východom z priestranstva. Na námestí sa zhromaždilo desat až dvadsattisíc ludí. Muži, ženy s detmi. Sedeli na holej zemi a pozorne pocúvali recníka. (Hunterova komisia konštatuje, že neboli ozbrojení.)
Po zacatí zhromaždenia pritiahol generál Dyer so stotinou britských chlapcov. Dva pancierové vozy s gulometmi postavil pri vchode na priestranstvo a bez výstrahy vydal rozkaz strielat do davu. Za desat minút britskí vojaci vypálili asi 1 500 nábojov. (Vlastná výpoved generála pred komisiou.) Na námestí ostalo asi tristo zabitých atisícdvesto ranených. Po skoncení strelby generál zavelil oddielu nepálskych Gurkov a tí sa so zakrivenými nožmi vrhli na demonštrantov.
Po skoncení „akcie” generál zoradil vojakov do útvaru a vojaci vzorne odpochodovali do pevnosti.
Hunterova vyšetrovacia komisia neskôr dospela k záveru, že masakru v Amritsare zaprícinil generál Reginald E. H. Dyer „neštastným a mylným chápaním svojich povinností”. Generála z funkcie neodvolali, išlo mu iba o dodržanie zákona, i ked trocha pritvrdými prostriedkami.
Len co sa Gándhí dozvedel o krviprelievaní, zastavil kampan nenásilných akcií proti Britom.
Po dnešné dni v ociach sveta ostal priamym vinníkom udalostí v Amritsare generál Dyer a britská vláda v Indii.
Študent Gópal však myslí aj na Amritu a do cierneho zošita si píše inú verziu.
Vinníkom tragédie v Amritsare zdá sa byt generál Dyer. No dejiny sú podla Gópala zápasom mocných osobností, ludia konajú podla impulzov iných. Vojaci i demonštranti- Gópal zabúda na vravy, ktoré preletujú cez jeho izbu, kladie na papier svoju verziu, výsledok zložitých úvah.
Gándhí sa usiloval žit podla príkazov Bhagavadgíty a zásad upanišád. Gándhí bol a ostal bráhmacárja, ciže absolútne pohlavne zdržanlivý. Ideálny stav ducha sa vraj nedá dosiahnut bez pohlavnej cistoty a odriekania. Gándhí ešte za pobytu v Južnej Afrike, od tridsiateho siedmeho roku života, sa prestal pohlavne stýkat s manželkou a prirodzene, so ženami vôbec. Ahinsá, univerzálna láska a nenásilie, si vyžaduje zbavit sa útocnosti aj vo vztahoch medzi mužom a ženou. Muž je vždy útocníkom, argumentoval Gándhí, pri každom akte pácha násilie. Holdovanie pohlaviu oslabuje sebakontrolu cloveka, ucí Indov jóga, znižuje ludí na úroven zvierat. A nakoniec všeludský argument: láska muža a ženy odvádza politického vodcu od služby všetkým ludom, od lásky ku všetkým.
(Ponechajme bokom túto zaujímavú tému a nepodlahnime pokušeniu uvažovat nad nou. Gándhího argumenty nie sú nové, španielski jezuitskí moralisti podrobne rozpracovali tieto názory ešte v osemnástom storocí.)
Študent Gópal vie, ako tažko sa bojuje proti chútkam tela, nebráni sa proti nim, a preto Gándhího rozhodnutie podvedome nenávidí, nerozumie mu a vysmieva sa z neho. Neverí Gándhího vytrvalosti. Hladá v Gándhího spisoch škárocku, náznak slabosti.
Našiel. Gándhí ako šestdesiatrocný sa totiž priznal, že samo ovládanie tela mu už nerobí tažkosti, ale ešte plne neovládol svoje myšlienky.
Gópal sa vystrie a dovolí si mysliet na Amritu, ktorej by sa raz mal dotknút, lebo sa znicí.
Študent filozofie si robí poznámky a spomína si na prednášky o spojitosti a jednote sveta, o zákone karmy, ktorý zo staroindickej filozofie prešiel do všetkých svetonázorov Východu. Každý clovek je sám zodpovedný za svoje ciny. Niet vonkajšieho spasenia. Ani vonkajšieho tlaku. Naše ciny sú našim odsúdením. Karma,. Osud.
Gópalovi sa krúti hlava, ked sa usiluje formulovat svoje závery. Gándhí chcel byt vodcom národa. Iba ten môže na seba vziat zodpovednost za osudy druhých ludí aprípadne ich zbavit vlastnej karmy, kto má istotu, že svojou karmou nepoškodí iných. Ludový vodca v Gópalových ociach teda musí byt cistý. Aj v myšlienkach.
Gándhí vyhlásil celoindickú kampan pasívneho odporu proti britskej vláde. Zasiahol do života miliónov, vyviedol ich do ulíc. Musí byt cistý, ak siaha na beh života iných.
Gópal, pravdaže, zaženie lacnú myšlienku, že Gándhí sa znecistil porušením pohlavnej zdržanlivosti. Nie, nie... (Gópal vidí spolužiacku Amritu a jej vlnivý krok, o Mahátmovi naozaj nemožno predpokladat, že by bol podlahol špinavosti a poškvrnil sa pred bojom.) Sám Gándhí však priznáva, že myšlienky ešte neovládol.
Študent Gópal si sadne na rohožku pod oknom, cíti svoje telo, svaly, horúcavu a malátnost, spomenie si na návštevy chrámov a obnažené bohyne a zosilnie v nom presvedcenie, že ak Gándhí neporušil zákon zdržanlivosti skutkom, tak aspon myslou.
Pokušenie je vecné a podliehajú mu aj velkí duchovia. Pravdaže, práve oni, aby ho mohli s väcšou silou zdolat a získat si tak väcšiu slávu a novú ctibažnost, uvažuje Gópal a trpí vlhkými predstavami.
Gándhí mal pokušenie. Urcite, a nejedno. Práve v dobách politického vypätia, ked unavené telo tak túži po zmene a uvolnení. Azda prišlo za vlhkej horúcej noci, možno za dna, mohlo zamávat pažravým krídlom pri štúdiu chrámového umenia alebo pri cítaní rád mnícha v Kámasútre.
A ked prišla osudná chvíla a generál Reginald E. H. Dyer stojí pri úzkom vchode na námestie v Amritsare, vedla neho vlavo caká na rozkazy pobocník pri strojnej puške, vtedy tisíc kilometrov na juh vo väznici v Bombaji Gándhí nepremohol pokušenie. Matný záblesk mysle, malý súhlas, ten strašný hriech mysle, ktorý trápi katolíckych a anglikánskych moralistov a je predmetom zúfalej spovede, trápi aj Orient. Spomenme si na úvodné vety v Dhammapadam, pripisované Budhovi. „Všetko, co sme, je výsledkom toho, co sme si mysleli, a spocíva na myšlienkach a pochádza z mysle...” Hriech mysle sa už stotožnuje s cinom. Hriech jasný ako atramentový flak na belostnom obruse precistej duše Mahátmu... A vtedy neznámy generál vypovie slovo FIRE! Možno ani nevie, ako mu vyšlo z úst, iba ním prebehne závan nenávisti, sám sa strasie a spamätá sa iba na štekot strojných pušiek.
Gópal už nepíše, ale všetko mu je jasné- Vidí nekonecné retazce zákona karmy, ktoré sa viažu k strašnej chvíli 12. apríla 1917 o štvrtej hodine popoludní na priestore medzi Amritsarom a Bombajom, tisíc kilometrov pozemskej vzdialenosti, no pre moc ducha je to skok mizivejší ako poskok blšky alebo chrobácika.
Vina Gándhího je potom strašná, práve pre jeho cistotu a pre dôveru, ktorou ho obklopili.
Gópal asi spíše svoje štúdie pre casopis organizácie Hindu Mahásabhá, kde ho iste politicky využijú proti kultu Gándhího. Argumentmi a sofistikou môžu dospiet k záveru,, že vina britského generála bola iba v tom, že v tej chvíli vôbec existoval, je to teda vina mizivá.
Študent filozofie však vie, že to bude iba povrchná stránka jeho vývodov. Gópal chce napísat dizertacnú prácu, kde výkladom zásad staroindickej filozofie dokáže morálne spolocenstvo ludí celého sveta zviazaných karmovými retazcami a ich dôsledky na spolocenský život. Zlé ciny a zlé myšlienky sa v zavretom svete pohybujú ako molekuly vody v pohári, narážajú na seba a menia smer jednotlivých castíc.
Najväcšími zlocincami budú tí najcistejší, ktorých zasiahne tien pokušenia, a najlepšie budú na tom ludia, ktorí sú vždy objektmi moci, prostrední a priemerní, tí majú právo na hriešnost, nezodpovednost, beztrestnost. Také budú samozrejmé závery citatelov Gópalovej štúdie.
Kým študent Gópal spíše svoje názory, pokúsi sa prežit skrytú rozkoš s Amritou, ak mu to vlastné myšlienky dovolia, lebo vízia dizertacnej práce ho pokúša osudom hýbatelov.
Vstal z rohožky, privrel cierny zošit a pozrel sa z okna. Na štrkový chodník v parku práve padol ranený vták, ktorého dobal iný nenásytník.
Gópalovi zovrelo srdce a zacítil pach krvi. Zranil vtáka jedinou myšlienkou.
Vytackal sa do umyvárne a strcil rozhorúcenú hlavu pod vodovod. Žial, z kohútika lenivo tiekla iba teplá voda.
Nebolo by ho prekvapilo, keby bol o hodinu pred hlavnou budovou univerzity zbadal na nástenke smútocný oznam, že pri autonehode v Naj Dillí dnes poobede skonala študentka univerzity Amrita vo fialovocervenom sárí.
Anton Hykisch
Z knihy fantazijných a parahistorických próz - Anton Hykisch: Obrana tajomstiev, vydavatelstvo Smena, Bratislava 1990)
Contact: Anton Hykisch Tel./fax: ++421 2 6231 5065
Lachova 18, E-mail: antonhykisch@r2.roburnet.sk
851 03 Bratislava, Slovakia
| Naspäť |
|---|