Anton Hykisch

Hovoríme so spisovateľom, čerstvým osemdesiatnikom Antonom Hykischom

•  Občania sotva dvadsaťročnej Slovenskej republiky svojmu štátu doteraz veľkoryso odpúšťali. Vyplýva to zrejme z princípu odpúšťania, zakotvenom v Otčenáši, no táto črta sa stáročiami stala aj istou mentálnou súčasťou národa, a istotne aj z toho, že ľudia všeličo brali ako chyby z neskúsenosti. Rokmi sa však veľkorysosť stráca a v národe sa právom objavuje čoraz viac nespokojnosti. V čom vidíte jej príčiny? A ak si odmyslíte globálne vplyvy (svetová hospodárska kríza, život mnohých krajín nad pomery), kde robia chyby najmä naši vládcovia, alebo ako by mohli zmierniť dosah globálnych vplyvov na život jednoduchých ľudí?

Občania Slovenskej republiky sú právom nespokojní so svojím štátom. Nie sme však sami nespokojní. Rovnako sú nespokojní so svojimi štátmi aj občania susedných krajín, nevraviac o Európe, ba o celom svete. Koniec koncov, kedy sú občania spokojní so štátom? Musíme si uvedomiť geopolitické reality. Slovensko ako päťmiliónový malý štát na východnom okraji Európy je polohou aj ekonomikou na 80 percent závislý od zahraničných trhov. Preto sme sa logicky stali členským štátom Európskej únie, počtom obyvateľstva najväčšieho ekonomického zoskupenia na svete. Prijali sme euro, druhú menu sveta. Svet je vo finančnej kríze, Európa tiež. Bez ochranného dáždnika spoločnej meny, bez vývozu na európske trhy (najmä Nemecka a Francúzska) by sa slovenské hospodárstvo zrútilo. Musíme sa spoločne s ostatnými členskými štátmi podieľať na záchranných opatreniach v čase krízy. Aj keď sme tieto ťažkosti nespôsobili. Nevieme, či v nasledujúcom období sami nebudeme potrebovať pomoc ostatných. Trápi ma však pri tom nedostatok vyššieho nadhľadu slovenských politikov. V časoch krízy musí byť národná politika jednotná - bez ohľadu na politické strany. Znepokojuje ma pokles autority štátu. Rôzne záujmové skupiny chcú svoje ciele presadiť na úkor štátu, na úkor ostatných občanov. Nikto sa nezamýšľa, z čoho budeme hradiť požadované zvýšené mzdy a platy. Nikoho netrápi, že sa tým zvýšia dlhy štátu. Ako možno zostaviť rozumný štátny rozpočet, keď si každý bude presadzovať len svoje záujmy a nebude dbať na Slovenskú republiku ako celok?

•  Istotne, na to je tu však parlament a vláda, aby takéto skupinové záujmy zlaďovala do harmonického celku. Lenže aj jej predstavitelia viac myslia na seba a „svojich”. Ľudia sú už znechutení hrabivosťou a nekultúrnosťou politikov, ich vzájomnou nevraživosťou, v ktorej absentuje aj elementárna úcta človeka k človekovi, aktivitami, v ktorých je osobný prospech alebo prospech strany, za ktorú kopú, postavený nad potreby ľudí. Dá sa to vôbec zmeniť?

Bol som poslancom a členom predsedníctva prvého slobodne zvoleného slovenského parlamentu v roku 1990. Mali sme platy okolo 12 tisíc korún, nedostali sme zadarmo notebooky, za dni strávené v parlamente sme si v zamestnaní brali neplatené voľno. Podľa Aristotela je politika službou polisu (obci, štátu). Dnešní politici namiesto služby občanom politiku premenili na biznis. Je našou chybou ako voličov, že im to každé štyri roky dovoľujeme.Na zmenu tohto stavu nestačia len vzletné výzvy. Treba uvážiť zmenu volebného zákona. Slovensko by malo byť rozdelené na viaceré volebné obvody. Poslanci by sa potom museli zodpovedať občanom konkrétneho regiónu. Za úvahu by stála kombinácia terajšieho pomerného systému s väčšinovým systémom anglosaského typu. Jeden poslanec za jeden volebný obvod. Takýto systém umožňuje voličom veľmi skoro sa zbaviť nezodpovedného poslanca.Druhým problémom je partokracia, neobmedzená diktatúra politických strán nad svojimi poslancami a ministrami. Je tragikomické, že na chrbte parlamentných strán sa dostali do politiky jednotlivci z ministraničiek, ktorí nereprezentujú ani zlomok vôle obyvateľstva.

•  Nie ste právnik, ale možno aj vám prišlo na myseľ, že pre čestných ľudí, ktorí pôsobia v justícii, musí byť ich remeslo morálnym bremenom a dosiahnutie práva a spravodlivosti trpkým úsilím. Takmer polstoročie fungoval v súdnictve diktát komunistickej strany, to justíciu poznamenalo na veľa rokov - a keď sme si mysleli, že by to už mohlo odznieť, je tu zrazu hanebný výsledok: šesťdesiatpäť percent obyvateľov súdom neverí. Tak sa vynára otázka, či ešte máme právo nazývať sa právnym štátom?

V justícii ideme z extrému do extrému. Kým za socializmu bol obvinený takmer bezmocný voči všemocnému štátu, dnešná legislatíva dáva obvineným toľko práv, že si majú z čoho vyberať, aby právo zneužívali. Obvinený si môže sťažovať na „zaujatosť sudcu” (ktorý sudca by nemal byť „zaujatý”, aby vinník bol potrestaný?). Vrahov možno prepustiť z väzby pre akési procesné chyby. Roky sa vlečú procesy s evidentnými viacnásobnými vrahmi - a procesy s korupčníkmi sa ani nezačali. Sudcovský stav stratil na vážnosti pre zjavné, početné a každodenné zlyhania. Zdĺhavé vybavovanie prípadov nie je ani tak výsledkom preťaženosti sudcov. Úmyselné preťahovanie úkonov, „procesné chyby”, zjavná neochota sudkyne či sudcu prípad rozhodnúť sú skôr výsledkom vysokej miery korupcie. Pravdaže ťažko nedokázateľnej. Vidieť iba jej výsledky. Nezávislosť súdov - základný kameň demokratickej justície - je na Slovensku podkopávaný korupčnými kauzami. Ďalšou tragédiou je politizácia súdnictva. Občan zhrozený konštatuje, že za komunistov nezávislosť sudcov lámala všemocná strana, teraz politická strana (či koalícia), ktorá je momentálne pri moci. Rozdiel je iba v tom, že strany sú viaceré a striedajú sa. No výsledok je zhruba ten istý.

•  Nepomohlo by veľkej očiste našej justície, keby parlament zrušil amnestiu prezidenta M. Kováča v kauze Technopol - nečistého obchodu skupiny slovenských občanov, v ktorom bol podozrivý aj jeho syn, a amnestiu vtedy zastupujúceho prezidenta premiéra V. Mečiara, súvisiacu s  únosom prezidentovho syna?

Aféra okolo únosu prezidentovho syna s cieľom odstaviť hlavu štátu je aj v medzinárodnom meradle ojedinelá a je hanbou Slovenska. Ako veľvyslanec SR v Kanade som bol svedkom, aké pobúrenie vyvolal tento prípad medzi politikmi a odbornou verejnosťou. Táto kauza veľmi poškodila dobré meno novej Slovenskej republiky. Úcta k demokraticky zvolenej hlave štátu je na medzinárodnej scéne nesporná a nespochybniteľná. Dodržiavajú ju všetky režimy, vrátane diktátorských. Čo sa týka zrušenia oboch amnestií v súvise s aférou únosu prezidentovho syna, nie som právnik a ťažko sa môžem zodpovedne vyjadriť. Naozaj sa však zdá, že by to mohlo byť vhodné riešenie, konečná bodka za touto nedôstojnou kauzou.

•  Éra vzájomného likvidovania sa mafií a gangsterských bánd sa azda už skončila. Prišla však nová podoba zločinu, sofistikovanejšia, menej hlučná, ale rovnako nebezpečná - príkladom môže byť vražda poprevratového predsedu Federálneho ústavného súdu JUDr. E. Valka, korupcia pri štátnych a verejných objednávkach, prerastanie drogových mafií do celého organizmu spoločnosti, odpočúvania, predaj štátnej platiny za desatinu ceny... Akýsi človiečik, ktorému by ste na ulici hodili do čapice dvadsaťcentiak, okradne štát a celú jeho rozvetvenú daňovácku mašinériu o dvadsať miliónov eur, pochybní podnikatelia ťahajú lanká politických bábok... Čo sa to tu deje?

Korupcia je rakovinou spoločnosti. Nie je slovenským vynálezom. Čím ďalej idete na východ a na juh, do zaostalejších častí sveta, tým je väčšia. Za socializmu korupcia vznikala ako istá sebaobrana vo svete nedostatkových tovarov a služieb. U nás je aj zlou národnou tradíciou. Dobrosrdeční ľudia si myslia, že sa patrí „odvďačiť sa” pánu doktorovi, pánu poslancovi, pánu ministrovi. Ako diplomat v Kanade som nabádal kanadských podnikateľov, aby išli investovať na slobodné Slovensko. Po návrate zo Slovenska som sa ich pýtal na skúsenosti. Viacerí iba váhavo, niektorí zhrození a nahnevaní mi to povedali rovno: Nebudeme u vás podnikať. Už pri prvom kontakte sa stretli s bezočivými požiadavkami ministerských úradníkov na percentá, podiely za radu, informácie, pomoc. A to sa ešte nedostali na úroveň ministrov! Niežeby na západe neexistoval klientelizmus a korupcia. Ibaže nie taká okatá, častá - a nepotrestaná!Žiaľ, ani členstvo v Európskej únii na veci nič nezmenilo. Skôr naopak. Manipulácia s európskymi fondmi, obrovské investičné akcie, privatizácia štátnych firiem, nespočetné tendre na výber dodávateľa - to je more príležitostí na chytanie nie zlatých rybiek, ale priam veľrýb! Pokušenie korupcie opantalo všetky strany, či už momentálne pri vláde alebo v opozícii. Slovenská žiadza zbohatnúť rýchlo a s minimom práce - si prišla na svoje.Aký je tu recept? Jediný. Nemilosrdne odhaliť vinníkov a príkladne ich potrestať! Preto je nutná nezávislá polícia, prokuratúra, súdy. Ak však základné orgány štátu sú napadnuté rakovinou, potom kto má byť odhaľovateľom, sudcom? Azda len parlament zložený z čistých, čestných, inteligentných ľudí. Nie z náhodných dobrodruhov, biznismenov a kšeftárov okresného formátu. Len nepodplatené médiá, fungujúca polícia, prokuratúra, rýchla akčná justícia - a my všetci spoločne môžeme bojovať s rakovinou korupcie na Slovensku. Trpezlivo a dôsledne. Hoci aj proti vôli politikov.

•  Poďme však do prostredia, ktoré lepšie poznáme - kultúra, umenie, literatúra. Ako hodnotíte stav tejto neodmysliteľnej súčasti národného života?

Dnešný stav kultúry odráža obrovské zmeny, aké za uplynulých dvadsaťdva rokov nastali. Za minulého režimu kultúra plnila aj úlohu zakázanej, a teda nejestvujúcej politickej opozície. Ľudia masovo čítali dennú tlač, kultúrne týždenníky, sledovali každú novú knihu domáceho autora, chodili na nové hry slovenských dramatikov, navštevovali nové slovenské filmy. Hľadali v nových dielach čo len náznak kritiky nedostatkov života, odhaľovanie zločinov režimu. Dnes túto funkciu kritiky plnia opozičné politické strany a masmédiá. Myslím, že aj preto podstatne klesol záujem o nové diela slovenských autorov.

Nové technológie priniesli veľké zmeny v oblasti tlačeného slova. Klesol záujem o čítanie. Falošná teória, že „všetko je na webe”, spôsobila rapídny pokles záujmu o printové médiá. Aj o knihy. Ľudia si myslia, že svoje kultúrne potreby uspokoja zízaním na komerčné televízie. Veľké kníhkupectvá sú napchané novými, nádherne vytlačenými knihami. Ide prevažne o preklady (najmä z anglosaskej oblasti), „krátkodyché” senzácie, životopisy a klebety o „celebritách”. Pôvodný slovenský román sa na bestsellerové pulty dostane iba zriedkakedy. A ak sa dostane, o niekoľko dní je odtisnutý komerčnými novinkami. Pôvodnú slovenskú literatúru objavíte tam kdesi v kúte. Azda je to aj chyba niektorých autorov. Málo sa píše kníh o našej dávnej i nedávnej minulosti. Často nevieme „predať” svoje dejiny tak šikovne a pútavo ako zahraniční autori.

Záujmy čitateľov sa tiež menia. Je veľký „boom” literatúry faktu. Kupujú ju najmä chlapi. Naopak, ženy stále čítajú romány. Pravdaže ľahšieho žánru. Ženské romány sa stali biznisom. Popri prekladoch vyrástli domáce autorky, ktoré chrlia tieto romániky ako na bežiacom páse. Prakticky zanikla literárna kritika. O nových slovenských knihách sa nedozviete ani z novín, ani z elektronických médií. Čitateľ je odkázaný sám na seba. Komerčná reklama mu vnucuje bulvárne a gýčovité knihy.

Znepokojivý je stav slovenskej drámy a slovenského filmu. Je skvelé, že na prvej slovenskej scéne môžeme uvidieť dramatizácie Tolstého či Dostojevského kníh, Hamleta či nový preklad Goetheho Fausta. Nie je však absurdné, že v repertoári Slovenského národného divadla divák nenájde hru slovenského autora? O ostatných kamenných divadlách ani nehovorím. Zarmucuje ma aj stav slovenského filmu. Za socializmu sa na Slovensku nakrútilo ročne desať pôvodných filmov. Z toho zvyčajne sedem pre dospelých a zo tri filmy pre deti a mládež. Pravdaže, pamätáme sa, že často nešlo o veľdiela... A teraz? Za dvadsať rokov slobody sa slovenský film nezmohol na jediný film, ktorý by umelecky zobrazil, povedzme, drámu nedávnych dejín. Maďari majú film o Imre Nagyovi, Poliaci o Katyni. Česi sa dotkli problému tajnej polície totalitného štátu (Kawasakiho ruža). A my? Najvyššou métou nových slovenských filmov sú donekonečna rozťahané akože psychologické sondy o manželských trojuholníkoch a frustrovaných mladých dámach. O historických filmoch - až na kontroverzne ponímanú Bátoryčku - vôbec pomlčím. Pritom existujú námety s európskym významom (život v bohatých stredovekých mestách, podnikanie Fuggerovcov, Turzovcov, osvietenské reformy, Mária Terézia). O tieto témy sa nezaujímajú ani producenti, ani režiséri a neposkytujú sa na ne granty.

Spoločnosť má malý alebo dokonca nijaký dosah na komerčné vydavateľstvá a súkromné médiá. Ktosi by sa však mal starať o vyššie hodnoty ducha aj s pričinením štátnych zdrojov, tak ako sa povedzme múzeá starajú o hodnoty hmotnej kultúry minulosti. V oblasti elektronických médií sú to verejnoprávne rozhlasové a televízne stanice, vlastne už jeden jediný podnik s nepekným názvom Rozhlas a televízia Slovenska (namiesto prirodzenejšieho Slovenský rozhlas a televízia), len sa mi nezdá, že túto úlohu aj plní, v edičnej činnosti však nič také nejestvuje - sú iba možné dotácie ministerstva kultúry...

V demokratickej spoločnosti štát nemôže ovplyvňovať komerčné médiá ani vydavateľstvá. Uvažujme však „trhovo”. Komerčné televízie sú reklamou závislé od počtu divákov, čo ich denne sledujú. Ozajstným mecenášom komerčných televízií sme my sami - všetci tí, čo si každý večer dobrovoľne sadajú pred televízory a sledujú stupídne seriály. Mnohé z nich majú úroveň dramaturgického suterénu. Slúži na hanbu niektorých herečiek a hercov (často nie bezvýznamných), že sa prepožičiavajú na rolu plytkých zabávačov. Pre peniaze. Nuž ale keď to neprekáža miliónu slovenských divákov, prečo by to malo prekážať hercovi? Kde je však česť, kde slovenská kultúra?
Kultúrnym korektívom komerčných staníc, akousi alternatívou pre náročnejších divákov či poslucháčov by mali byť verejnoprávne médiá. Majú to uložené dokonca v zákone. Ktože však dnes dodržiava platné zákony? Kto trestá za porušovanie zákona? Tragédia STV a Slovenského rozhlasu je v tom, že RTVS sa usiluje konkurovať komerčným médiám namiesto toho, aby poslucháčom a divákom poskytli inú alternatívu. Viem, všetko sa nedá vysielať len „výchovne”. Kto sleduje české verejnoprávne médiá, zistí, že je možná rozumná rovnováha medzi slušnou zábavou a vzdelávaco-kultúrnou funkciou rozhlasu a televízie. Slovenský rozhlas je zatiaľ v lepšej situácii vďaka náročnejšiemu Rádiu Devín či nápaditejšiemu Rádiu Regina.

•  Priblížiť pôvodnú literárnu tvorbu slovenskému čitateľovi v nevďačnom čase záplavy lákadiel, často bezduchých, sa pokúsila kedysi obchodná sieť Hrebenda. Pod tlakom súkromných kníhkupectiev a niektorých vydavateľov zanikla za Kňažkovho ministrovania skôr, ako sa mohla dostatočne rozšíriť a zhustnúť. Nestál by za to pokus o jej reinkarnáciu v nejakej novej a potrebám čitateľa vyhovujúcejšej podobe?

Vaša myšlienka je inšpirujúca. Lepšej ponuke pôvodnej slovenskej literatúry naozaj treba pomôcť. Združenie vydavateľov by mohlo iniciovať založenie spoločného Knižného klubu. Niečo ako kedysi bol SPKK - Spolok priateľov krásnych kníh. Taký knižný klub by zahrnul do svojej ponuky knihy slovenských autorov, aj často zabudnutých klasikov, z viacerých vydavateľstiev. Ponúkal by knihy raz ročne na záväzný odber. Tým by sa zaručil prílev potrebných financií už vopred. Myšlienky by sa mohli ujať aj internetové kníhkupectvá. Ministerstvo kultúry by mohlo dotáciami podporiť aj reedície zabudnutých diel a slovenských klasikov. Skúste dnes zohnať Vajanského či Kukučínov román, Sládkovičovu Marínu, Hviezdoslavovu poéziu ako darček? Nezoženiete.

•  Čitatelia, ktorí vás roky poznajú a ktorí majú možnosť sledovať aj mesačník Euroreportplus a s obdivom vari desaťročie čítali vaše pravidelné skvelé eseje, žasnú nad vašou neutíchajúcou angažovanosťou a starosťou o veci tohto sveta. Neuvažovali ste o tom vydať po rokoch tie nové opäť knižne?

Výber z mojich esejí do roku 2003 vyšiel takto pred pár rokmi. Samozrejme by mojich čitateľov a mňa potešilo vydanie desiatok mojich nových esejí. Povedzme hoci oneskorene, k mojej osemdesiatke. Bez grantovej podpory je to však nemožné.

•  Vaše ostatné literárne diela získali najvyššie spoločenské a literárne uznania, prenikli aj do sveta, to hrdí každého, kto má slovenskú literatúru rád. Prezradíte nám na záver, na čo sa môžu čitatelia ešte tešiť?

Na besedách s čitateľmi zisťujem, že môj posledný román z nedávnej minulosti Rozkoše dávnych čias vzbudil pozornosť, lebo hovorí o udalostiach už zabudnutých či zatajovaných. Písanie má jediný zmysel: oživiť pamäť ľudí a celého národa, priniesť svedectvo o iných ľuďoch, o všetkom dobrom i zlom, čo zažili. Knihy majú ľudí nielen zabaviť, ale aj posilniť. Dať im kus poznania, aj kúsok radosti a odvahy. Zhromažďujem si spomienky na detstvo a mladosť v rodnej Banskej Štiavnici. Možno neskôr spíšem aj akési vyznanie pre svoje deti a vnukov o hodnotách, ktoré by sme mali uchovať a preniesť ich aj do nášho trocha zmäteného 21. storočia. Niečo, čo možno ľudia nenájdu večer v televízii alebo pri surfovaní na internete.