Vrahovia

Anton Hykisch

Bol som unavený z dlhej cesty autom a chcelo sa mi chodit po kaviarni ešte dlho, ale zdvihnutá ženská ruka z kúta mi to nedovolila.

„To som ja, co som vám písala,” slabo vykríkla a ukázala na kresielko oproti.

Už prostredie vylucuje prekvapenia, údery neprichádzajú a všetko sa topí do všednosti. Vidiecke mesto na severe, kedysi centrum národného hnutia, dnes ho zachranuje strojársky závod, ktorý zamestnáva ludí z okolitých dedín, osvetový dom, pokusy o striptíz, mliecny bar, predmestia plné železnicných dielní s prstami sadze, divadlo s rezignovanými hercami. Ale všetci žijú a môžu posedávat v tejto kaviarni.

List, co mi žena prednedávnom poslala, bol zvycajný list, aký autori dostávajú od žien. Mal dôvercivost, ktorou sa ženy medzi tridsiatkou a štyridsiatkou uvolnujú len v listoch a v posteli. Naucil som sa vážit tieto prejavy dôvery, ved roky mi utekajú a

clovek sa nemá bránit príležitostiam byt na osoh ostatným. „Píšem Vám, lebo cítim, že sme duševne na tej istej strune...Vaše knihy a clánky ... Sú ludia, ktorým dôverujeme i ked teraz ... Rada by som sa s Vami osobne stretla, nehanbím sa, prosím Vás priamo o to... Trápi ma totiž ríša slov.”

Nemávam takýchto listov vela. Zvykol som si na ne odpovedat s prirodzenou ludskou slušnostou. Nenáhlim sa na následné stretnutia. Naco sa vystavovat obojstranného ublíženiu?

Do tohto mesta som sa dostal iba vdaka služobnej ceste. Zatelefonoval som pisatelke. „Áno, pani, som tu vo vašom meste. Poobede odchádzame domov. Môžeme sa stretnút, áno, v kaviarni.”

A tak sedíme v kaviarni so žltobelasými kosoštvorcami po stenách, okolo nás pijú pivo, chlípem džús a pozorujem ženu pred sebou, ktorá zo solidarity tiež trpí pri džúse.

Prekvapenie sa nekoná. Žena je ako jej list. Opatrná, premýšla o sebe viacej, ako je zvykom. V ociach má úprimný strach, ak sa to dá takto zjednodušene oznacit. Mätie ma, že nepredstiera pokoja nezáujem, ako iné skúsené hrácky. Jej neistota je príliš nápadná a nie je dôsledkom zanedbaného zovnajšku.

Chcela by pocut odo mna ako od majstra slova (a tu sa nevyhla úsmevu) nieco velmi podstatné o slove. Áno, o slove. Chce si nieco overit u odborníka. Cakal som, kedy vytiahne z kabelky zväzok básní napísaných úhladným rukopisom.

„Môžu slová vraždit?”

Zlakol som sa. Na aké mínové pole ma chce zlákat táto tridsatpätrocná žena? O chvílu vysvitlo, že je to skôr more plastelíny, do ktorej sa clovek vbára, všetko sa mu nenávratne lepí na prsty, na mozog, zapletie sa do vlasov a nedá sa vycesat.

Žena dopila džúss, odložila moje slnecné okuliare na obrus. Rýchlo som jej pripálil cigaretu. Rozhodne ju musím odviest od patetickej témy a od efektnej otázky.

Fajcila a zacala rozprávat. Zazdalo sa mi, že som zachránený. Jej príbeh bol jednoduchý. Záleží len na tom, aké slová použijeme. V strednej Európe bežný príbeh. Jej staršia sestra je vydatá. Má štyridsatosemrocného muža. Donedávna pracoval v tunajších strojárnach. Na jesen ho vzali do vyšetrovacej väzby. Zistilo sa, že kedysi bol príslušníkom Štátnej bezpecnosti a v roku 1950 so spolocníkmi zavraždil troch našich obcanov: Dr. A.F., J.A. a kapitána C.L. Žena doteraz netušila s kým žije. Banálny príbeh, však?

„Môj švagor je vrah.”

Siahol som po svojich okuliaroch. Horúckovito som premýšlal ako sa sa vyšmyknút z pasce, do ktorej ma táto žena chce stiahnut. Nenechala ma odpocívat. Vytiahla z kabelky výstrižky z novín. PROCES SO ŠTVORKOU bol už pár týždnov v centre pozornosti necenzurovanej tlace.

„Rozumiem,” prikývol som. „Chcete vyjadrit pochybnost o motívoch. Alebo narážate na problém, nastolený novinármi: Kto je vinný? Alebo azda ide o psychické tažkosti pani sestry? Áno, áno, spomínam si. Menovaný,” zaváhal som, „váš švagor s tromi podriadenými dostal rozkaz od nácelníka, aby eskortovali troch väznov z hlavného mesta a cestou ich zlikvidovali. Pritom mali predstierat,” siahol som po jednom výstrižku a cítal som z neho, „väzen Dr. A.F. sa cestou pokúsil o útek a navádzal i spoluväznov. Niekde na príhodnom mieste mal proti všetkým trom použit zbrane, presne podla služobných predpisov. Jeden z pracovníkov bezpecnosti –„

„Bol to on, môj švagor,” prerušila ma, „on sám.”

„Váš švagor však mal pochybnosti o správnosti rozkazu. Cez retaz nadriadených sa dostal až k ministrovi. Ten mu nevrlo odvetil: „Si clenom strany? Dostal si rozkaz? Dostal. Máš svojich predstavených? Máš. Tak preco chodíš za mnou?”

„A tak teda tých troch v lese naozaj-„

Mlcali sme.

„Ak chcete odo mna pocut, pani, že to nebol zlocin, alebo, že väcším zlocincom bol ten, kto vydal taký rozkaz, nemôžem vás poslúžit. Milá pani, celý problém po stránke politickej, mravnej i právnej, si svet vyriešil už pred štvrtstorocím pri nacistických zlocinoch. Plnenie neludského rozkazu nezaväzuje podriadeného. Videli ste film Norimberský proces? Nedávno v televízii –„

Vtedy sa moja spolocnícka zdvihla z kresielka, so strachom sa na mna pozrela a tlmene vykríkla. Musel som vstat, chytit ju za ruku. Druhou rukou som jej akoby hladkal vlasy, ale v skutocnosti som ju tlacil spät do kaviarenského kresielka. „Tíško, tíško, prosím vás, pani.” Ludia okolo sa zacali obzerat.

„Nie som taká hlúpa, rozumiete? Kašlem na vaše politické ci norimberské zdôvodnovania! Nie som pomätená, chápte, vy namyslený, namyslený...” azda hladala vhodný výraz, aby ma urazila, ale predsa na úrovni.

„Ale proces proti bezpecnostnej štvorke predsa nedávno zastavili. Preco sa trápite?”

Sadla si a meravo hladela pred seba.

„Boli v nom zapletení funkcionári, niektorí doteraz sedia na najvyšších – „

Prikývol som.

„Áno, to je bezprostredný dôvod. Mna však trápi nieco iné... Prepášte, neruší vás dym?... Všetko je kdesi inde. Vy to ako spisovatel nechápete?”

Zacala mi hovorit o švagrovi. Známy životopis našich krajín. Detstvo na dedine, chodil miništrovat, dozrievanie, kríza, nezamestnanost, ako sa dal ku komunistom a co pre neho znamenala vízia socializmu. Skvelý, priamociary clovek, zemitý, s pevnými zásadami starej matky. Vojna, odboj, partizánska skupina. V boji za ludskost a mier uveril ideám a vodcom, ktorí ho naucili veci chápat. Po vojne sa nehnal za kariérou. Nakoniec ostal malým úradníkom ministerstva vnútra. Poznal nepriatela za vojny, vedel, že nieto zlutovania, oj nie, nebol to slepý vykonávatel rozkaz, nezmysel, milý pane. To sa teraz v novinách lahko a konjunkturálne a demokratizacne tak píše. On veril , vykonával veci sám, z presvedcenia. Vo vojne jasne videl nepriatela, videl ho aj po revolúcii i po prevzatí moci. Velké slová mu dali rozlet života. Ktože skontroluje skutocný obsah týchto slov?... A dnes ho žalujú... Poviete, neznalost zákona neospravedlnuje... Lenže vtedy to bol zákon, v mene ludskosti, socializmu, ach, ved vy to viete, všetky ciny sa robia v mene ludskosti. Aj automobilového pretekára posadia do nového nevyskúšaného auta a jeho smrt sa zaráta medzi nutné obete pokroku.

A tak so sestrou každý vecer sedíme v tmavej izbe a skúmame príšery abstrakcií, co vystupujú z temnôt. Pátrame po clánkoch retaze, od nácelníka k nácelníkovi, hladáme rozkazy a ich pôvodcov. Zamotávame sa. Vinníka sa nedopátrate, môj milý majster slova. Zmocnuje sa ma zdesenie z ríše slov. Slovami to všetko zacína, chápete, pane, vy, co si slovami zarábate na nie zlé živobytie? Nadvláda slov... Akoby slová poletovali po oblohe. Niekedy sa mi zdá, že slová ostanú visiet vo vzduchu, hladajú na koho by si sadli –„

„Sadajú si na nás ako motýle na kvety,” doplnil som poeticky a zaradoval som sa, že mi tento ošúchaný obraz prišiel na um, ale ona pokracovala. Vraj nie je hlupana, nechce pocúvat literárnovedné táraniny, nieco vie o lingvistike, o sémantike, spomenula i knihu Maxa Benseho. Mucí sa nad záhadou slov. Nevie ako sa bránit slovám. Ako zabránit, aby slová opantali skvelých ludí? Jej švagor miloval a miluje svoje deti, nepije, nedávno súhlasil so študentským štrajkom, naozaj, verte mi, je to progresívny clovek. Ako je možné, že slová obsadzujú jeho srdce a vedú ho k záhube?

„Viete, robím v nemocnici ako laborantka. Robím ludom kardiogramy. Povedzte, preco sú prejavom stavu cloveka práve slová? Preco by nemohli byt správami o cloveku kardiogramy, znaky, malby, gestá? Preco práve nespolahlivé slová?”

„Ste mladá a pekná,” prerušil som ju. Znížil som sa k tejto lichôtke, aby som zachránil ríšu slov, ktorá mi vraj dáva celkom slušné živobytie. „Priepast medzi vnútrom cloveka a slovami, ktoré sa ho usilujú vyjadrit, to je téma pre stovky iných a múdrejších než sme my dvaja. Preco sa trápite, drahá pani? Zaoberajte sa niecim iným. Hoci aj každodennou politikou. Užívame si náznaky slobody, nuž, využime ju. Dožicme si pocit užitocnosti, že sme aktívne prítomní vo svete a meníme ho.” Chcel som pridat, že by sa mohla zaoberat i sexom, ale zdalo sa mi to v tejto situácii naozaj trápne.

Žena vytiahla z kabelky kardiogram a rozvinula ho predo mnou ako stredoveký pergamen. Napríklad, možno by sa našiel iný spôsob komunikácie s našim vnútrom. Kto zarucí, že kardiogram nie je aspon taký spolahlivý záznam o cloveku ako slová? Kardiogramy nás neovládajú. Slová, zhluky písiem a škreky nás ovládajú. Nadobúdajú obsahy, ktoré sú nad ich sily. Vnikajú do mozgov, rozkladajú ich, menia na neznáme sily.

„Vášho švagra dohnali k vražde slová. Slová ho zase zachránia. Nie je to krásne? Neteší vás aspon to? Pýtajme sa však, kde je clovek, ktorý je nad slovami a dokáže im odolávat? V ofenzíve proti ríši slov ste zabudli na cloveka. Vari nie je pohodlné zviest všetko na slová? Ved ich plodia ludia, tí sú zodpovední.”

Chytila ma za ruku a cakal som, že ma zaprisahá, aby som nehovoril, nepísal, aby som prešiel na iných prejav clovecenstva (možno na encefalografy, ci tam-tamy alebo balet). Mohol ma zachránit iba cašník. Lenže ma nepustila k slovu. Možno malby, elektronické skladby, Beethovenove symfónie sú lepšie, ludskejšie než slová. Má strach, že sme medzi sebou odkázaní iba na slová. Slová sú vrahmi. Hoci obete slov hynú, slová nadalej ostávajú. Žijú osamote, ako by katapultované z horiaceho lietadla.

„Pripomína mi to starfightery, stíhacky, milá pani.”

„Neviem o com hovoríte. Slová, slová...”

„Zaplatím!” zvolal som v casovej tiesni.

„Dobre,” povedala žena. „I ja sa ponáhlam. Dnes podvecer sa zacínajú velkonocné spovede.”

Je katolícka a ide sa vyspovedat. Odlahlo mi a zažiadalo sa mi tiež klacat v anonymnom prítmí.

„Ale to budú tiež slová,” pokúsil som sa ju spochybnit.

„Áno. Lenže ostanú zamknuté. Poculi ste o svätom Jánovi Nepomuckom? Má sochu na Karlovom moste v Prahe.”

Povedal som jej, že sochu poznám a schvalujem, aby slová ostali zamknuté v hlbinách duše, v každej duši zvlášt a to bude asi jediné riešenie. Lebo clovek vždy chce mat riešenie, i ked je v kaviarni a ono riešenie nejestvuje.

Zaplatil som dva džúsy, podakoval som sa jej za list, podali sme si ruky. Ospravedlnil som sa, že na námestí na mna už netrpezlivo cakajú kolegovia v aute.

Doma ma predsa caká ešte tolko písania. Tolko slov.

(Bratislava 15.3. 1969)
Autorova poznámka
Poviedku Vrahovia som napísal v marci 1969 tesne pred odvolaním Alexandra Dubceka z funkcie a pred nástupom neostalinskej „normalizácie”. V apríli 1969 som preniesol rukopis do západného Nemecka na posledné literárne sympózium, ktorého som sa ešte mohol zúcastnit. Do nemciny poviedku preložil germanista Peter Hrivnák, dnes už mrtvy. Nemecký preklad s názvom Mörder som predniesol na medzinárodnom kolokviu krátkych próz v Neheim-Hüsten (Porýnsko-Westfálsko) a bol uverejnený v zborníku Befunde (1969).
Na Slovensku bola táto poviedka legálne uverejnená iba v roku 1998 v týždenníku Kultúra.

Naspäť